Práve čítam úžasnú knihu, ktorá sa volá O strachu a napísal ju Osho. Milujem jeho knihy, sú plné múdrosti a zaujímavých názorov na existenciu. Pôvodne som chcela napísať tento článok v rámci témy týždňa, ale premeškala som to, nevadí, zverejním to aj tak. Tento text nie je úplne z mojej hlavy, ale upravila som to a hľadanie vhodných viet z rozsiahlej knihy, prepisovanie toľkého textu, preklad z češtiny do slovenčiny tiež nie je hračka.
Akonáhle pochopíte, čo je život, pochopíte, čo je smrť. Smrť je súčasť toho istého procesu. Bežne si myslíme, že smrť prichádza na konci, bežne si myslíme, že smrť je protiklad života, bežne si myslíme, že smrť je nepriateľ, ale smrť nie je nepriateľ.
Smrť a život sú dve polarity jednej energie, jedného javu – príliv a odliv, deň a noc, leto a zima. Nie sú to oddelené javy, nie sú to protiklady, navzájom sa doplňujú. Smrť nie je koniec života, v skutočnosti je to dokončenie života, jeho vyvrcholenie. A keď spoznáte život a jeho procesy, pochopíte, čo je smrť.
Smrť je organickou, integrálnou časťou života a k životu má priateľský postoj. Život bez nej nemôže existovať. Život existuje vďaka smrti, smrť mu poskytuje zázemie. Je to vlastne proces obnovy. Absurdná predstava chrániť sa pred smrťou prináša do sveta obrovské utrpenie, pretože ten, kto sa chráni pred smrťou, nedokáže žiť. Je to človek, ktorý sa bojí vydýchnuť, ale potom sa nemôže ani nadýchnuť a zadusí sa.
Ak chcete naozaj žiť, musíte byť pripravení zomrieť. Čo sa vo vás bojí smrti? Bojí sa život smrti? To nie je možné, ako by sa život mohol báť vlastného integrálneho procesu. Je to niečo iné, čo vo vás cíti strach. Je to vaše ego, kto sa bojí. Život a smrť nie sú protiklady, ego a smrť sú protiklady. Ego je proti životu i smrti. Ego sa bojí žiť, bojí sa zomrieť. Bojí sa žiť, pretože každé úsilie, každý krok smerom k životu ho privádza bližšie ku smrti.
Je mnoho ľudí, ktorí nie sú živí ani mŕtvy. A to je zo všetkého najhoršie. Smrť ega nie je vaša smrť, v skutočnosti je to možnosť žiť. Ego je len pancier, ktorý treba rozbiť a zahodiť. Vzniká prirodzene – tak ako sa behom cesty na pútnikových šatách a tele usadzuje prach a on sa potom musí ísť vykúpať, aby sa ho zbavil. Pohybujeme sa v čase a popritom zbierame prach zážitkov, znalostí, prežitého života. Ten prach sa stáva našim egom. A keď sa nahromadí, vytvorí okolo nás pancier, ktorý je treba rozbiť a zahodiť.
Život sa od pôvodného zdroja vzďaluje, smrť je návratom domov. Smrť nie je škaredá, smrť je krásna. Ale krásna je len pre tých, ktorí prežili život bez zábran, obmedzenia a potlačovania. Pre tých, ktorí sa nebáli žiť, ktorí milovali, tancovali, oslavovali. Smrť je konečnou oslavou, ak je život oslavou.
Smrť odhalí, aký bol váš život. Ak ste žili úboho, smrť odhalí vašu úbohosť. Pokiaľ ste boli v živote šťastní, smrť odhalí šťastie. Ak ste žili len pre telesné pôžitky a rozkoš, potom bude smrť samozrejme nepríjemná a nepohodlná, lebo je potrebné opustiť telo. Keď ste prežili len telesný život a nepoznali nič okrem tela, smrť bude veľmi škaredá, nepríjemná a bolestivá. Stanú sa z nej muky. Ale keď ste žili trochu vyššie, keď ste milovali hudbu a poéziu, ľudí, dívali ste sa na kvetiny a hviezdy a do vašeho vedomia vstúpilo čosi nehmotného, potom nebude smrť zlá, dokážete to prijať s kľudom, ale predsalen to nebude oslava. Akonáhle sa dotknete niečoho transcendentného vo svojom vnútri, akonáhle vstúpite do prázdnoty vlastného centra – centra svojho bytia, kde už nie ste telo ani myseľ, kde miznú všetky telesné pôžitky, ale ste proste len číre vedomie, poznanie – tak je smrť veľkou oslavou, veľkým pochopením.
Všetci sa boja smrti len preto, lebo ešte neochutnali život. Ten, kto vie, čo je život nemá zo smrti strach, ten ju víta. Až sa dostaví smrť, uvíta ju a prijme ako hosťa. Pre toho, kto vie, čo je život, je smrť konečným vyvrcholením života.
Tak to bolo i so Sokratom, keď umieral. Jeho žiaci začali plakať a nariekať – a to bolo celkom prirodzené. Sokrates otvoril oči a povedal: „Dosť! Čo to robíte? Prečo plačete a nariekate? Prežil som život a prežil som ho naplno. Teraz prichádza smrť a ja mám z toho nesmiernu radosť! Očakávam ju s veľkou túhou, s nádejou. Otvárajú sa nové dvere a život odhaľuje nové tajomstvá.“ Ktosi sa ho opýtal: „Ty nemáš strach?“ Sokrates odpovedal: „Nevidím dôvod, prečo by som sa mal báť smrti, pretože vôbec netuším, aké to bude. Sú len dve možnosti: buď prežijem – a tak sa nie je čoho báť alebo neprežijem – a tak sa tiež nie je čoho báť. Keď neprežijem, nie je to žiadny problém – nie som, nemám žiadne problémy, a keď prežije moje vedomie, ani tak to nie je žiaden problém, pretože som stále tu.“ I v živote sa objavovali problémy – riešil som ich, takže ak tam budem a vyskytnú sa problémy, tiež ich vyriešim – a riešiť problémy je vždy radosť, pretože je to výzva. Prijmete výzvu a dáte sa do toho a akonáhle to vyriešite, dostaví sa úžasný pocit uvoľnenia a šťastia.“
Bolesť a radosť patria k sebe ako noc a deň, ako zrodenie a smrť, ako láska a nenávisť. Keď sa chcete vyhnúť smrti, vyhýbate sa životu – ale na čo to potom celé bude? Budete mŕtvy už pred smrťou. Ak chcete byť v bezpečí, vlezte do hrobu, ľahnite si tam. Nedýchajte, lebo aj dýchanie je nebezpečné, existujú všelijaké infekcie, existujú všelijaké druhy chorôb, ako by ste mohli dýchať? Preto nedýchajte nehýbte sa, nežijte.
Človek je veľmi zraniteľný. Môžte vyjsť von na ulicu a zrazí vás auto. Nehovorím, že nemáte chodiť von. Môžte sedieť v izbe a spadne na vás strecha. Nikde nie ste úplne v bezpečí. Možno sa rozhodnete, že budete radšej len ležať v posteli…, ale viete, že 97% ľudí zomrelo v posteli? Je to najnebezpečnejšie miesto! Vyhýbajte sa mu, ako to len ide, nikdy si neľahnite do postele. Ani lietanie lietadlom nie je tak nebezpečné ako ležanie v posteli. A pamätajte si, že väčšina ľudí umiera v noci…, tak sa ďalej traste strachom!
Smrť je jediný komunista na zemi, nezaujíma ju, či máte dosť peňazí alebo ste žobrák, či ste vzdelaný alebo negramotný. Smrť ich kosí všetkých tak isto.
Celá debata | RSS tejto debaty