Len to nie! Čas! Čas! Čas! To je to, čo potrebujem, no neviem, ako ho získať. Namiesto toho, aby som sa horlivo pustila do úloh, ktoré musím ešte zvládnuť, myseľ mi lieta po oblakoch a vracia sa do čias dávno minulých, čias, keď sa nenosili ručičkové hodinky a ľudia nepočítali svoje cesty na minúty a hodiny, ale na dni, ba možno týždne.
S hlbokým povzdychom si predstavujem, aké by to bolo nemusieť vstávať na pokyn pána budíka, čo mi každé ráno jančí do ucha a snaží sa ma vypudiť z postele. Neletela by som rýchlosťou svetla do kúpeľne a obliecť sa, nemusela by som kontrolovať každú minútu na svojom rádiobudíku s digitálnym ukazovateľom nemilosrdného času, čo sa večne ponáhľa. Nezostávala by za mnou šmuha na trávniku, keď sa každé ráno usilujem stoj čo stoj stihnúť mhd, aby som potom mohla prestúpiť na ďalší pekelný stroj zvaný autobus.
Nie. Miesto toho by som najskôr vstávala s prvým lúčom slnka, ba možno ho i predstihla. Budil by ma nekovový, neplechový, neelektronický budík ujo kohút a každé ráno by ma s úsmevom pobádal do nového dňa, ktorý je predo mnou. Žiadne hodinky na ľavom zápästí či mobil vo vrecku by ma nehnali tak neúprosne vpred. Možno by som bola poddanou, nevoľníčkou alebo slúžkou, čo sa musí každý deň lopotiť na panskom alebo v kuchyni či obskakovať vrchnosť. Nebol by to však čas, ktorý by ma hnal. Áno, hnali by ma iné veci, zaiste. Hnal by ma strach? Možno. Hnal by ma hlad? Snáď. Človek si však na seba musí zarobiť tak či tak. No nemusela by som počítať minúty, či dokonca sekundy. Brička ani kôň neujdú, ak človek mešká minútu-dve. Ba čo viac! Stačí len pár osudných sekúnd a autobusu, ktorý sa triumfálne ženie okolo vás preč, môžete len smutne mávať vreckovkou.
Ale ešte nie je nič stratené! Keď sa už konečne dajako dostanem do autobusu a ten sa pohne, na ceste nás čaká ešte veľa časom mrhajúcich prekážok. Rozbúrané mesto, bezohľadní šoféri náhliaci sa do práce rovnako ako ja. Na každej zastávke strácame čas, kým čakáme, aby nastúpili všetci ľudia, ktorí sa tiež potrebujú zviesť. Nervózne pozerám na hodinky, počítajúc, koľko mi ešte zostáva minút do odchodu ďalšieho autobusu. Každá sekunda mi je drahá.
A potom si znova spomeniem na minulosť a na to, čo ponúkala. Veď vtedy zaručene nestáli oproti sebe kone so svojimi pánmi a nedávali jeden druhému prednosť. Obišli sa navzájom a ďalej cválali po svojom. Pravda, ak nebola cesta príliš úzka. A tiež sa bričky určite každodenne navzájom nezrážali, pretože sa nemuseli hnať vpred, aby si ľudia včas stihli označiť na elektronickej dochádzke svoj príchod. Cesty boli zaručene horšie, zle dláždené, možno príliš blatisté a rozryté, no stále platilo, že ľudia sa nehnali o dušu do práce, ani čo by mali za chrbtami kone svojich pánov.
A hoci viem, že je to zbytočné, neprestávam sa pýtať samej seba, či chcem ešte naháňať čas v tejto dobe alebo rojčiť bezútešne o dobe dávno minulej.
P.S. a čo z toho všetkého vyplýva? že si raz naozaj budem musieť kúpiť iný pekelný stroj – auto :O 😀
Celá debata | RSS tejto debaty