Kopa nepodstatných filtrácií

V poslednej dobe mám pocit, že to tu všetko vyžierajú dementori. Dementori s ľudskou tvárou, ktorí sa priam vyžívajú v utápaní sa v lepkavosti reality, ktorú si okolo seba vytvorili. Dementori, ktorí sa vyžívajú v strachu, kŕmia ním okolie a aj seba a v ľudskej reči sa to snažia pomenovať obozretnosť. No ale viete čo? Nevidím žiadnu obozretnosť v tom, keď si vytvoríte neexistujúcich bubákov, s ktorými potom bojujete zavretí medzi štyrmi stenami, stále s tými istými ľuďmi, bojac sa podniknúť niečo nové, čo by vás mohlo posunúť vpred, pretože čo ak sa vám niečo stane? Strach je hnusná záťaž, reťaz s tou najželeznatejšou, najväčšou a najťažšou guľou na svete. Strach z toho, že sa vám niečo stane, vás nakoniec doženie k tomu, že sa v 50ke obzriete za seba a zistíte, že sa vám za celý život nielen nič nestalo, ale že ste žili fádny život „úradného pracovníka“ so svojím stereotypom, ktorého najväčšie životné vzrúšo bolo, že namiesto šunky mu dali do rožka salámu.Tento strach vám zabráni vidieť veci z iného uhla. Takého dúhového so zlatavým koncom, ktorý vôbec nie je naivný… len jednoducho krajší. Vaše Čo ak? aj tak nikdy nenabudne toľkú fantáziu, aby ste si predstavili, čo všetko vás naozaj postretne mimo vašich štyroch stien stereotypného života. Pretože ono vás stretnú ešte horšie veci. A možno krajšie. Najkrajšie. Báť sa treba, až keď je naozaj čoho.