Vždy, keď vonku mrholí, vyjdem von z maringotky a nastavím svoju tvár nebu. Pod svetlom lampiónov vidno drobné kvapky ako padajú k zemi a menia svet neskutočnou rýchlosťou. Ani jeden okamih nie je rovnaký, ani raz sa mi nepodarí zastaviť tempo života. V takéto chvíle cítim potrebu byť sama a nikým nerušená. Kvapky dopadujúce na moju pomaľovanú tvár vnímam vtedy stonásobne silnejšie. Zabodávajú sa do mňa a vždy mi nemilosrdne ukážu trpkú skutočnosť…
Moji rodičia vyrastali v cirkuse, ale zomreli, keď som bola ešte malá. Cirkus bol náročný a nemal čas zastavovať sa, keď niekto otehotnel. Tak som sa narodila, keď sme sa trmácali na ďalšie predstavenie. Moja mam bola z pôrodu vysilená, neudržala sa na lane a spadla. O otcovej smrti som toho nikdy veľa nevedela, ale ani ma to netrápilo. Pravidelne som dostávala jesť a inú starostlivosť som nepotrebovala. A keď som vyrástla, ani mi na um neprišlo, že by som mohla robiť inde než v cirkuse. Od mala som bola silnejšia a neobratná, pre úlohu klauna ako stvorená. Hoci to bola ponižujúca úloha, páčilo sa mi rozosmievať ľudí. Všetky tváre boli roztiahnuté v úsmevoch a aspoň nachvíľu zabudli na svoje starosti. Šťastní to ľudia. Ja som takéto chvíle prežívala mučivo krát menej, dokonca ani v manéži som sa nikdy od svojich problémov celkom neoslobodila. Svetlé chvíľky sa dostavovali len zriedka a nečakane. Ich pôvodcom bol vždy Fred, môj partner klaun. S ním sa mi darilo rozplakať ľudí od smiechu, od kedy som začala pracovať. Mal neuveriteľný zmysel pre humor a rozprával tak ľahko, že som sa nemohla doňho nezaľúbiť. Trávili sme spolu veľa času nacvičovaním čísel, a aj keď si zo mňa uťahoval kvôli mojej mánii čítať knihy, vždy som mala pocit, že mi rozumie. V poslednom čase sa však dosť zmenil. Akoby dospel. Občas býval dokonca surový a akoby mu bola moja spoločnosť nepríjemná. Preto ma stále častejšie nachádzali prívaly depresie, ktorým neviem unikúť. Stále pred niekým utekám a nechcem sa rozprávať absolútne s nikým. Preto ma všetci začali považovať za čudáčku. To ma ešte viac položilo a teraz vychádzam von z maringotky iba keď prší.
Práve sme dohrali jedno číslo. Fred so mnou na javisku žartoval, no keď sme šli do šatní, začal ma urážať až kým som nevybehla so slzami na krajíčku neprezlečená von. Hoci za mnou zakričal ospravedlnenie, upokojiť som sa mohla iba na svojom obľúbenom mieste, opretá o plot s výhľadom na jazero. Tam som konečne prišla k rozumu a uvedomila som si, že som iba obyčajná citlivka, kým Fred je neskutočne fantastický človek a vôbec sa mu nedivím, že sa mi smeje. Som slaboch. Z rozmýšľania ma vytrol akýsi hluk.
Obďaleč som začula mužské hlasy. Ľudia z cirkusu. Smiali sa a spievali vulgárne pesničky. Vedela som, že nie sú opití. To z nich urobil cirkus. Necitlivých ľudí bez štipky porozumenia. Nemala som však čas nad tým popremýšľať, v spleti hlasom som totiž spoznala Fredov. Celé telo sa mi zachvelo. Možno… Narýchlo som si prehrnula vlasy, aj keď to bolo celkom zbytočné. Vietor mal nado mnou prevahu. Aspoň som však vedela, že robím čo môžem. Skupinka bola už dosť blízko na to, aby ma zaregistrovala. Prvý ma zbadal Gusto. Vypískol a vystrúhal posmešnú poklonu.Nereagovala som naňho, toho hlupáka som nemohla ani cítiť. Zdalo sa, že ho moja nevšímavosť trocha zarazila.
„Ale, ale,“ zatiahol. „Slečna má zlú náladu.“
Neodpovedala som. Nevedela som čo. V skupinke som zbadala Martu. Ďalšia osoba, ktorú som nemohla ani vystáť. Vždy sa vláčila s artistami, imponovali jej ich svaly. A im tiež zrejme vyhovovala hadia žena. Vždy sporo oblečená a nesmierne zvodná. Všetci cirkusanti za ňou mohli oči nechať. No tentoraz ma zarazila ešte viac. Bola ovinutá okolo Freda a jemu sa to očividne páčilo. Do očí sa mi vrátili slzy. Fred ma poznal veľmi dobre a všimol si, čo sa so mnou robí.
„Ale Gusto, nechaj ju. Práve sa vyžíva vo svojom smútku.“
Gusto nadvihol obočie a sarkasticky poznamenal: „Aký už len ona môže mať problém? Veď tá ani nevie, čo je život.“
„Ale áno, naše kačiatko to trochu tuší. Len sa to nezhoduje s opisom v knižkách, však, Funny? Nepáči sa ti Martuška?“ Fred klepol na moju citlivú strunu. „Ale vari v rozprávkach nebývajú zlý ujovia, čo si užívajú tety ježibaby?“
„No čo si čakala, ty trúba, že nechám najväčšieho krásavca cirkusu bez doprovodu? A ešte keď je to taký úžasný milenec?“ zabŕdla aj Marta, a slizko sa k nemu pritiahla.
„Ja som mysela…“ šepla som skleslo.
„Jeden myslel a vymyslel vieš čo?“ zaškľabil sa Fred. „Vymyslel svet. A preto sa tu všetci bezcieľne potĺkame a čakáme, kým toto veľké utrpenie skončí. A ja iba využívam Martušku na spríjemnenie dlhého čakania.“
Zarazene som pokrútila hlavou. Takto klaun nerozpráva, vždy je plný optimizmu a rozosmieva publikum, nelamentuje nad životom a nespôsobuje mi schválne utrpenie. Nie, to sa nerobí.
„Fred,“ bezmocne som sa ozvala, „veď…“ Nevedela som odvetiť.
„Funny, zobuď sa. Nie je čas ani miesto pre tvoje romantické predstavy. Svet nie je o tom.“ Vyceril na mňa zuby a trpko sa zarehotal. „Knižky zahoď za seba, zacláňajú ti skutočnosť takú, aká je. Načo tu všetci drieme? Myslíš, že to niekam dotiahneš? S pomaľovanou tvárou v daždi?“
„Nejde o to, ako vyzerám,“ rozhorčene som sa ozvala. Skupinka sa začala pochechtávať.
„Funny, s tebou by som nikdy nechodil, lebo si škaredá,“ zachrochtal Fred. „Kto by ťa, preboha, zamestnal, keď ani chodiť s tebou nikto nechce?“
Akoby ma niečím ovalil. Trhane som sa nadýchla, ale miesto hviezdičiek mi okolo hlavy krúžili krvavo červené slová: S tebou by som nechodil, si škaredá. Zažmurkala som a snažila som sa vrátiť k vedomiu. Fred pokračoval: „Kukni tu na Martu. S mužmi to vie. Prečo by ju sem inak principál vzal? Veď bola trestaná.“
„Marta to s hadmi vie, preto je tu,“ zúfalo som bránila svoje predstavy. Keď som však počula jej uštipačný smiech, všetky moje vzdušné zámky sa začali pomaly, ale isto rúcať. Fred sa nemohol ubrániť poznámke:
„Ty ťava, načo čítaš knihy, keď si i tak dutá jak lampión? Nauč sa vidieť skutočnosť takú aká je a nie takú, keď je obalená v písmenkách. Realita, dievča!“ A celou silou do mňa šmaril harmoniku. Keďže som to nečakala, nástroj ma trafil do hlavy. Ucítila som na čele trhavú bolesť a po spánku mi začal stekať pramienok krvi. Skupinu to očividne pobavilo. S hurónskym rehotom mi napľuli k nohám a otočili sa na odchod. ešte som zachytila, ako si Fred privinul Martu tesne k sebe a potom ich už pohltila tma. Neviem, koľko minút od vtedy ubehlo. Nevnímala som to, až keď som pocítila na tvári prvé kvapky dažďa.
Ostala som stáť sama pod čeveným lampiónom. Tisícky kvapiek mi neodbytne pripomínali tisícky sĺz, čo som pre ľudí vyplakala. Tisícky kvapiek sa do mňa zabodávali ako nadávky, ktoré mi ľudia uštedrili. Tisícky kvapiek zo mňa zmývali všetky predstavy a ilúzie, aké som kedy mala. A tisícky kvapiek mi ukázali svet taký, aký je. Chladný, nehostinný a plný sĺz.
Celá debata | RSS tejto debaty