Nielen na Slovensku, ale takmer v každom národe existuje množstvo dialektov. Mnohí ľudia, hovoriaci nárečím svojho kraja sa ku nemu neraz hrdo hlásia a nedajú naň dopustiť z akéhosi lokálpatriotizmu. Hovoriť nárečím je však nesprávne! Prečo?
Každý dialekt možno považovať za určitý predstupeň, alebo schod na schodisku národa k vlastnej spisovnej reči. Avšak dialekty majú v každom národe svoje plné opodstatnenie iba dovtedy, kým prostredníctvom kryštalizácie rôznych nárečí nevznikne napokon dokonalý spisovný jazyk. Tento jazyk je potom tou najdokonalejšou formou slovného vyjadrenia toho ktorého národa, kým všetky jeho dialekty sa od tejto chvíle stávajú menej dokonalými formami danej reči.
No a práve v uvedomení si rozdielu medzi tým, čo je dokonalé a čo nedokonalé spočíva pochopenie toho, prečo je dôležité hovoriť spisovnou rečou. Jednoducho preto, lebo človek má vždy usilovať k tej najvyššej možnej dokonalosti! A nie len v reči, ale vo všetkom, čo robí!
Na základe všetkého, čo z nás vychádza vzniká totiž vo stvorení vždy nejaká forma. Naše cítenie vytvára živé formy a vytvára ich i naše myslenie i naša reč.
Pekné, ušľachtilé city, myšlienky a slová vytvárajú pekné a ušľachtilé formy. Nepekné a zlé city, myšlienky a slová zase škaredé a nepekné formy. Vo stvorení týmto spôsobom neustále niečo formujeme a budujeme a to buď niečo pekné a ušľachtilé, alebo škaredé a zlé.
Každý cit, každá myšlienka a každé slovo teda v jemnejšej úrovni stvorenia vytvára vždy nejakú formu. Ak hovoríme spisovnou rečou, ktorá je najdokonalejšou formou reči určitého národa, svojim slovným prejavom vytvárame tie najdokonalejšie formy. Formy, ktoré nás samotných ovplyvňujú v Zákone spätného účinku.
Ak ale používame dialekty, vytvárame tým formy menej pekné a menej dokonalé, ktoré nás taktiež spätne ovplyvňujú. Aká je teda naša reč, presne takými sa stávame aj my samotní! Svojou rečou formujeme sami seba! Napríklad tvrdá reč formuje tvrdých ľudí /západoslovenské nárečie/ a mäkká, ľubozvučná reč formuje mäkkých a dobrosrdečných ľudí /stredoslovenské nárečie – základ spisovnej slovenčiny/.
Každému bude jasné, že bez snahy o dokonalosť nemožno vybudovať nič dokonalého. Platí to i pre náš slovný prejav. Ak teda chceme, aby to, čo našou rečou vytvárame a formujeme bolo skutočne dokonalé, stojí naozaj za trochu námahy donútiť sa hovoriť spisovne a tým budovať a vytvárať krásne a dokonalé formy.
Ak v tom však budeme ľahostajnými a podliehajúcimi rôznym dialektom, určite nebudeme budovať a formovať také dokonalé a krásne veci, aké by sme pri troške námahy a sebaovládania formovať mohli.
Človek má usilovať o krásu a dokonalosť vo všetkých oblastiach svojho života a teda aj vo vyjadrovaní sa v rodnej reči. Človek má mať pred sebou tie najvyššie ciele a má sa snažiť a usilovať o to, aby ich dosiahol. No a táto jeho túžba po dokonalosti ho bude posúvať nestále nahor a on sa nakoniec bude môcť stať dokonalým. Dokonalým človekom!
To je teda dôvod, prečo by sme vo svojom formovaní všetkého, čo z nás vychádza, čiže vo formovaní svojich citov, myšlienok a slovného prejavu mali vždy usilovať a smerovať k tej najvyššej dokonalosti, čistote a k tomu najvyššiemu možnému zušľachteniu. No a tou najvyššou dokonalosťou v oblasti nášho slovného prejavu je bezpochyby práve spisovná reč.
Celá debata | RSS tejto debaty