Vzhľadom k tomu, že tieto potrebné veci na písanie tiež patria k určitému vyjadreniu – „kam patrím“, rada sa dozviem, ako sa k týmto veciam staviate vy.
Táto téma ma napadla, keď som si spomenula na zapeklitú situáciu. Bola som niečo s našimi podpisovať u notára. Otec niečo podpisoval, a nemal so sebou nič na písanie. Bola som rýchlejší ako on a vytiahla z kabelky prepisovačku s plyšovou hlavičkou zvieratka. Môj otec veľmi významne pozdvihol obočie a ja som myslela, že omdlie. Síce ma pozná a vie čo môže očakávať odo mňa, ale toto bolo fakt veľa cez čiaru. Pre istotu dodám, že on bol v na mieru šitom obleku a ja za dámu 🙂
Viem, že kvalitné pero by malo byť do kabelky povinnosťou, ale ja to jednoducho nedokážem. Vždy mi začne chýbať, keď treba niečo podpísať, vybaviť na pošte a podobne. Okamžite ho stratím a záhadným spôsobom sa mi / keď už vôbec / objaví v kabelke reklamné pero – aspoň niečo ako zadné dvierka, alebo čosi, čo ani nepíše. Strašne závidím ľuďom, čo si kúpia / dostanú / krásne pero a potom s ním píšu napríklad 20 rokov / kopu ľudí s mojej rodiny /, zatiaľ čo ja si ho kúpiť nemôžem, lebo aj keby stálo milión, niekde omylom vytratím, či zameníme s nejakou hrôzou a navyše JE MI TO JEDNO.
To isté mám aj s diárom. Nie som schopná si do neho čokoľvek zapísať – leda tak prvý deň, čo ho vlastným a som presvedčená, že tentoraz to bude určite inak a polepším sa. Potom mám v kabelke papieriky s poznámkami, ešte šťastie, že si dosť pamätám, pretože tie papieriky sa objavia väčšinou neskoro, alebo aj na tie zabudnem. Teraz to trochu vyriešil telefón, kde sa snažím schôdzky poznamenať, ale aj to zlyháva, príde mi to tak zložité po ňom siahnete, že si ich radšej pamätám.
Ako to máte vy?