Keď teplomer ukazuje okolo piatich stupňov nad nulou a doma za zatvorenými dverami je už cítiť zimu, rozhodnem sa chytro rýchlo upratať izbové kvetiny sa záhradky. Nie je to len tak, niektoré sa musí presadiť, iné ostrihať a vraziť do hliny nejaký sajrajt proti tým otravným muškám. Trvá mi to týždeň, pretože mám na všetko dosť času.
Akonáhle sa ranná teplota pohybuje okolo nuly, zľaknem sa, či mi niečo neumrzlo, a začnem likvidovať truhlíky. Pretože som sporivá, zaobstarala som si kompostér ak nemu aj drvič prírodného odpadu. Akurát ľudí k tomu nekúpite. Takže som si ušila bič sama na seba.
Každý rok osadzujú asi 35 truhlíkov a každý rok ich Likvidujem asi 170 – aspon mi to tak pripadá. Lenže pri tom likvidovanie sa zároveň rezňom, preosieva hlina a hrantíky sa Mejo a sušia. Sušíme ich na klackách od rajskejch niekoľko dní, prípadne aj týždňov, keď zabudnem, že medzitým prší.
Tiež si pri tom kúrim v práčovni, takže zároveň sekám drevo. Neviem, prečo tam kúrim, ale už som tak zvyknutá. Asi mám dobrý pocit, že keby som chcela, tak sa môžem ísť ohriať. Niekedy tam dosušujú zmoknuté truhle.
Likvidujem zvyšok rajských a uhoriek a starostlivo zmotávám použitý špagát a spolu s navigačnými drôtikmi upratujem do krabičky. Túto krabičku však už nikdy nenájdem. Neviem, kam sa cez zimu premiestni. Domnievam sa, že niekde v tomto dome už ich je nespočetné množstvo. Každú jar musím použiť nové zdroje, pretože ani nadávok mi nepomôže nič z toho nájsť.
Medzitým si skočím vykopať niekoľko georgín, aby som mala čím upchať drvič, pretože sú vodnaté. Vynadajú si ako každý rok a idem hľadať sedemnástku kľúč, aby som drvič „odopchala“, ale kľúč opäť behá kdesi po baráku.
Ako všetko opäť sprevádzkujem, vyhasnú mi kachle v práčovni. Znova roztápím – kvôli dobrému pocitu.
Potom striedavo drvím mokrú kanu s tvrdými aksamietnice, pretože už som múdrejší.
Po návrate z psieho výletu nenájdem ani naštiepané drevo ani sekerku, pretože je všetko pod čerstvo napadaným lístím. Drevo nachádzam dosť často až na jar ao sekerku sa väčšinou přerazím do troch dní, pretože na ňu v najnevhodnejšej chvíli šliapne.
V zšeřelém súmraku upratujem viditeľné náčinie – to ostatné sa nájde časom samo.
Naďalej sledujem predpovede počasia, lebo som si vedomá toho, že jarné cibuľoviny ešte civí v kôlni.
Než sa k nim dopracujete, väčšinou mi do toho príde prvý sneh. Ten sa ale vždy na chvíľu stratí a ja využivši tohto skvelého okamihu, nahádžeme do hliny všetky tulipány a narcisy a ostatné cibule hlava nehlava a na jar je mi potom divne, kde všade to rastie.
Každý rok sa opakuje tento nervák, či to všetko stihnem. Každý rok si hovorím, ako na to pôjdem nabudúce chytro. Žiadny rok ale múdra nie som – stále rovnaké.
Tento rok sa ale nenervujem. Pán doktor mi to zakázal. A tak mne napadá, že keby som to do zimy nestihla a hodila ich tam až na jar, že sa tiež nič diať nebude. Aspoň ich nebudem musieť vyberať.