Schizofrénia. Krutá choroba. Jedna z najznámejších. Ľudia ňou nepostihnutí vymýšľajú vtipy a podobne, pričom si neuvedomujú, že na svete a možno v ich blízkosti je človek, ktorého to postihuje, trápi. Je chorý. Mnoho ľudí si nedokáže ani predstaviť aké to je počuť hlasy, alebo nedokázať rozoznať realitu od sveta snov. Nedokážu myslieť na to, že svojimi rečami môžu človeku ublížiť.
Na svete trpí okolo 45 miliónov ľudí nad 18 rokov schizofréniou. Na Slovensku je to asi 150 000 ľudí.
Táto choroba sa kruto prejavuje :chorý počuje hlasy, vidí postavy, celé scénické výjavy, cíti na tele alebo v tele neexistujúce pocity – to sú halucinácie, je presvedčený, že mu niekto vkladá alebo odoberá myšlienky, že ho niekto prenasleduje, že má nadprirodzené schopnosti – to sú bludy
Tento človek trpí a len jedna tretina postihnutých sa vylieči. Jednej tretine sa tento stav vráti, no môže vykonávať ľahšie práce. No jedna tretina zo 45 miliónov ľudí sa nikdy nevylieči. 15 miliónov ľudí. Ich život nikdy nebude normálny. A my, slepá či hlúpa mládež a krutosť je, že aj ľudia, čo sú oficiálne dospelí si neuvedomujeme o čom vlastne žartujeme.
No schizofrénia nie je jediné postihnutie, ktoré zasahuje mnoho ľudí a ktoré dnešné ľudstvo ignoruje.
Aj autizmus je častým cieľom nepríjemných narážok. Pričom človek sám za to, že ním trpí nemôže. Postihuje 2-4 z 10 000 detí. Relatívne to nie je veľa, no na takú chorobu dosť. Viete si predstaviť byť uzavretý sami do seba? Nevnímať okolie, nenadväzovať priateľstvá, netvoriť, žiť len vo svojom svete. A predsa je krutá realita, že niektoré deti takto trpia. Nepoznajú priateľstvá. Často je potrebné umiestňovanie v ústavoch aj v dospelosti. Títo ľudia prichádzajú o svoj život a to nie úmrtím. U autistických detí často pozorujeme, že si nie sú vedomé existencie alebo pocitov iných ľudí. Stáva sa tak, že autistické dieťa nespozoruje napr. žiaľ svojej matky a nereaguje naň. Ak sú autistické deti smutné, väčšinou nevyhľadajú útechu, alebo nevedia svoju túžbu po úteche primerane vyjadriť. Na rozdiel od zdravých detí je nápadné, že autisti takmer nič nenapodobňujú, takže napr. neopätujú ani zakývanie na rozlúčku. Do hrania zapájajú postihnutí iné osoby len zriedka. Schopnosť autistických detí nadväzovať priateľstvá je celkovo veľmi narušená.
Samota. Celé detstvo samota. Dokáže si to niekto z vás predstaviť?
Schizofrénia- nikdy nie si sám.
Autizmus- stále si sám.
Ani jedno ani druhé nie je dobré a ľudia týmto trpiaci nikdy nezažijú život ako my. A pritom sa dokážeme sťažovať na to, že dnes prší. Alebo ako vedia fiflenky s umelými nechtami potiť „Auu, zlomil sa mi necht“ (nechcela som nikoho uraziť, no ber to ako to je). Život dokáže byť krutejší ako len, že ti prinesie nádchu pred vysnívaným stretnutím, či sa ti nepodarí ísť na výlet.
Tak kedy si to uvedomíme ľudia?