Túto otázku si kladú mnohí ľudia po tragédiách, vlastnom zlyhaní, či len tak, aby zmenili svoj život.
Tento krátky článok nebude obsahovať odborné rady, len moje skúsenosti, ako som sa ja snažila niečo na svojom živote zmeniť.
Prvým signálom ku premene býva väčšinou choroba. Tá nás zastaví natoľko, aby sme sa mohli zamyslieť, ako sme žili, ako žijeme a chceli by sme žiť. Literatúra uvádza ochorenia najrôznejších častí tela a s nimi i súvisiace problémy, s poukázaním na konkrétne psychické utrpenie. Pri bolesti tela totiž trpí aj naša duša. V mojom prípade to bola bolesť pod pravou lopatkou. Nemohla som sedieť, dýchať, rovnako ani ležať.
Začala som premýšľať, ako sa z tejto nepríjemnej choroby dostať. Život nám často ponúka nevedomé signály, aby nám pripomenul, že tu máme i radcov z hora. Jedného dňa mi prišiel mail, v ktorom som popisovala svoje zdravotné problémy jednej mojej známej. Poradila mi knihu Miluj svoj život od Louise Hay. Ako to už býva, kniha sa najprv nedala zohnať. Musela som teda vynaložiť veľké úsilie, aby sa mi to nakoniec podarilo.
Bol to prelom v mojom živote, nakoľko som nikdy nepremýšľala nad sebou ako bytosťou, ktorá rovnako potrebuje lásku, ako všetci na okolo. Vždy som len dávala, kritizovala sa za to, čo som nestihla, nadávala, ak sa niečo nepodarilo, obviňovala iných, posudzovala, často aj krivdila. No zoznam týchto vlastností vôbec nie je príkladom pre nikoho. Po prečítaní prvých kapitol som si uvedomila, že mnohé sa dá pri troške trpezlivosti obrátiť v dobro.
Začala som tým, že som sa zamyslela a napísala som si všetky svoje dobré a zlé vlastnosti a označila si tie, ktoré som chcela zmeniť ako prvé. Je to systém malinkých krokov. Nesmieme sa nechať odradiť.
Musela som najskôr pripustiť, že je tu problém. Následne prejsť k bodu číslo dva. Chcem sa zmeniť a zmením sa.
Je to veľmi ťažký proces, pretože zrazu človeka napadne a prečo by som sa mala správať dobre ku zlej susede, prečo by som mala byť vľúdnejšia ku človeku čo na mňa vrčí?
Všetko je v našom myslení. Ak prijmeme fakt, že my sme strojcovia vlastného šťastia a len od nás záleží, akí budeme, nie je to príjemný pocit?
Začala som tak postupne meniť svoje správanie. Šlo to pomaly, ale výsledky sa časom dostavili. Veľmi pekné je, ak na vás zlá suseda zavrčí a vy ju pokojne pozdravíte a ešte vás to poteší?
Druhým dôležitým krokom bolo, nekritizovať sa a pochváliť sa pri maličkostiach. Ak má človek rád sám seba, môže mať rád aj iných. Zrazu som zistila, že som celkom obyčajný človek, ktorý sa môže pomýliť, ktorý môže niekde zlyhať ale prečo si ešte pripúšťať i deštrukčnú sebakritiku? Jasne, kritika je potrebná, ale nie pri každej možnej príležitosti. Treba často hodnotiť ako som čo urobila a či môj postup bol správny.
Ak si totiž predstavíme, že aj v sebe máme akési maličké dieťa, ktorým sme my sami, ono rovnako potrebuje našu starostlivosť. Pokračovala som teda tým, že som tešila to malé dieťa v sebe. Robila som istý čas len to, čo som chcela, ak mi to povinnosti dovolili. Dala som si namiesto jednej čokolády dve, šla som spať po polnoci, či som len tak vylihovala do obeda. Tešila som sa maličkosťami. Človek až tak ožije, keď zistí, že mať rád sám seba je veľmi príjemné a v žiadnom prípade nie egoistické zistenie.
Tretím krokom, azda najťažším pre mňa, bolo odpustenie. V jeden večer som mala veľmi ťažký rozhovor s mojím veľmi dobrým známym. Pohádali sme sa a mňa prinútil premýšľať. Najprv som sa neskutočne zlostila, prečo sa mi montuje do života a že je to moja vec. Nakoniec som ale prišla na to, že odpustiť nepriateľom vôbec nie je tak jednoduché. No po chvíľke premýšľania som na hlas povedala slová odpustenia. Len tak na skúšku, raz, dva krát, tri krát. Potom som všetko zopakovala už s konkrétnymi menami ľudí, ktorým chcem odpustiť. Spustilo to vo mne veľmi silné emócie. Nemohla som prestať plakať, myslela som, že sa zadusím, že ma tá bolesť, ktorá mi vychádzala až z duše asi pochová. Plakala som asi desať, pätnásť minút a náhle dosť. Dostavila sa úľava akú si nepamätám. Nástup ľahkosti, ako by som sa vznášala. Prosím, nemyslite si o mne, že som sa zbláznila. Vyčistila sa karma a mnohé veci sa odvtedy v mojom živote zmenili. Pochopila som, že odpustenie je katalyzátor. Je síce ťažké, ale veľmi potrebné pre naše vzťahy.
Hneď na druhý deň po odpúšťacom rituáli, (je jedno aké slová zvolíte, netreba sa striktne držať knihy), som stretla paniu, ktorá mi v živote veľmi ublížila. I jej som odpustila v ten večer. Dôsledkom čoho bol čistý vzťah. Možno sa vám to zdá neuveriteľné, ale táto pani ma veľmi nenávidela, no zrazu ku mne pristúpila, či nepotrebujem odviezť domov, že majú v aute voľné miesto a robila si o mňa starosti, ako sa od zubára domov dostanem.
Ostala som ako obarená. Vzťah mal zrazu iný charakter. Pre mňa to znamenalo, ak odpustím ja, aj ten, komu som odpustila to bude cítiť a vzťah sa odblokuje.
Pri odpúšťaní som si predstavila dané osoby v bielom svetle. Pristúpila som ku každej z nich a podala mu ruku zo slovami:
Odpúšťam ti všetko zlé, čo si kedy urobil/urobila, nech sú naše vzťahy korektné a čisté. Rovnako som však odpustila aj sebe, pretože som sa voči týmto osobám previnila nenávisťou a oplácanou zlobou. Je to jednoduché a zložité zároveň. No pevne dúfam, že sa aj vám podarí urobiť týchto pár krôčikov k lepšiemu životu a budete tak vedieť, že ste už začali.